Marek Kopča
Čakanie na vlak
Sedím v aute s pootvoreným oknom, lebo klimatizácia melie z posledného. Červené svetlá rámp na mňa žmurkajú - raz ľavým, potom pravým okom. Cink, cink. Cink, cink.
"Uhryznutý diaľkami" a cestovaním. Syn, brat, kamarát, miles Christi neustále a s radosťou krížom-krážom blúdiaci vo svojom a v našom svete, plnom ľudí, príbehov a zázrakov. Zoznam autorových rubrík: Svet, v ktorom žijeme, Môj svet, Nechajte ma snívať, O láske, Pútnikov denník, Nevyjasnené príbehy, Šport a hry, Politika, Korešpondencia, Súkromné, Nezaradené
Sedím v aute s pootvoreným oknom, lebo klimatizácia melie z posledného. Červené svetlá rámp na mňa žmurkajú - raz ľavým, potom pravým okom. Cink, cink. Cink, cink.
Mohol by som začať infantilným, ale milým spôsobom, akým to robia deti vo svojich slohových prácach: keď mamička prišla z pôrodnice, priniesla v náručí malý uzlík. Jeho meno bolo Milanko. Od toho okamihu uplynulo už viac ako pätnásť rokov a ja si dodnes živo pamätám, ako veľmi som bol sklamaný, pretože som si želal ešte jednu sestru. S tou prvou som totiž do dnešného dňa nadmieru spokojný. Dnes by som môjho bračeka nevymenil za nič na svete.
Ahoj, mami! Sú to takmer tri roky, keď som Ti pri príležitosti prvého tohoročného snehu venoval zopár skromných slov poskladaných do viet. Tento rok sa krajina rozsnežila o čosi skôr a ja som si opäť na Teba spomenul. Dovoľ preto, aby som Ti tento takmer intímny odkaz venoval opäť prostredníctvom blogu. Priznávam, môže to vyznieť ako skutočný paradox, pretože tieto slová budú zrejme čítať aj desiatky cudzích ľudí. Na druhej strane viem, že len Ty jediná dokážeš čítať aj medzi riadkami, že vieš, čo presne tým všetkým chcel autor povedať.
Ešte minulý týždeň ma pri nástupe do auta zaparkovaného v tieni aleje obaril horúci vzduch. Tropických 28 stupňov v tieni. V ostatných dvoch dňoch mi stierače len s námahou stíhajú odhŕňať prúd dažďových kvapiek zmiešaných s prvým tohtoročným snehom a odumretými, žltými telami listov. Hoci milujem leto, aj jeseň má svoje čaro. Mágia farieb, mix nepríjemného chladu a slnečných lúčov vrastených do kostí ako osobná spomienka na leto. Presila impresií pri pohľade z okna s horúcou šálkou kávy vo vykúrenom byte.
Nad pohárom kvalitného vína sa zväčša aj tým mlčanlivejším ľahšie rozviaže jazyk. Nenadarmo antickí básnici v múzickom a inom opojení spisovali ódy na víno. Včera večer, keď sa posledné lúče stratili za pahorkami Malých Karpát, na ktoré mám z balkóna krásny výhľad, a komáre unavené letom a omráčené repelentom prestali cicať krv, zapálil som na terase kahanček, vdýchol do pľúc vôňu pokosených polí a do pohárov nalial troška vína, ktoré som si nechával na významné príležitosti.
Keď som včera zvonil pri jej bráničke a čakal tam hodnú chvíľu, prekvapilo ma, že mi nik neprišiel otvoriť. Po niekoľkých minútach a opakovanom stláčaní zvončeka som cez okno začul tichý hlások: „Poď dovnútra, Maji". Nemala silu vstať a vystískať ma na schodoch tak, ako to robí už niekoľko rokov.
Niekedy má človek pocit, že čas plynie príliš pomaly.Prečo potom v takých chvíľach vrásky pribúdajú akosi prirýchlo?
Včera som sa po dlhšom čase rozhodol trocha skultúrniť. Nemám na mysli oholiť sa, učesať, vyčistiť zuby a nahodiť sa do nových handier. To sa mi darí robiť celkom pravidelne a s celkom vysokou mierou úspešnosti. Aspoň ja mám ten pocit, že nikto na mňa nezazerá ani neohŕňa nosom. Ja som sa, milí priatelia, rozhodol stráviť večer na literárnej besede.
Hovorí sa, že tie najjednoduchšie veci sú najkrajšie a geniálne. V prípade otvárania dverí, ako som naznačil v nadpise, to na prvý pohľad tak nemusí vyzerať. Veď čo už je zaujímavé na otvorení dverí? Skúste sa to však spýtať dievčat a žien. Pretože mňa naozaj udivujú reakcie, keď ženám pred vstupom do auta alebo do budovy otvorím a pridržím dvere. Odpoveďou je vždy buď ich prekvapený pohľad alebo rozpačité, no zároveň veľmi úprimné: „Toto sa dnes ešte robí?
Hlavou proti múru ide človek, ktorý odmieta prijať skutočnosť, že jeho snaha nemá zmysel. Že je od začiatku odkázaný na neúspech, alebo je miera neúspechu jeho pokusu vysoko pravdepodobná. Hlavou proti múru ide aj ten, kto sa pokúša s nadľudskou vytrvalosťou a nasadením dosiahnuť cieľ aj napriek desiatkam nevydarených pokusov, napriek stovkám bolestivých rán, ktoré sa zajazvia, no znova a opäť sa otvárajú. Niekto si o človeku, ktorý ide hlavou proti múru, pomyslí, že je to čistokrvný idiot. Ja si o takom jednotlivcovi myslím, naopak, niečo úplne iné ...
... aspoň mi to tak naznačila, ba priamo narovinu povedala moja kolegyňa. A dodala, že som sexista, šovinista a plytký človek. Nad všetkým som mávol rukou, ale voči označeniu „plytký som sa ohradil. Možno som povrchný, ale určite nie plytký, povedal som jej pevným hlasom a pozeral sa jej pri tom priamo do očí.
Keď som bol dieťa, asi tak ako väčšina z nás, nenávidel som chodiť do školy. Na gymnázium som chodil radšej (kamaráti, pekné spolužiačky, prvé lásky... veď to poznáte), ale desil som sa písomiek z matematiky a chémie. Na vysokej škole som sa nedesil ničoho, troška stresu pred skúškou bola nevyhnutným zlom. Aj v tom spočíva škola školy. Dnes, po rokoch, do školy zavítam rád. Asi som sa fakt zmenil. Moji bývalí profesori ma nespoznávajú, privierajú oči, snažia sa loviť v pamäti. Keď ma nakoniec identifikujú, zvítania bývajú - dojemné.
Článkov o tom, ako sa ľudia trápia pri rozchodoch, neopätovanej láske a sklamaní už bolo popísaných viac než dosť. Aj takých, ktoré zasa ospevujú výhody single života a nevedia si vynachváliť voľnosť a čas venovať sa sebe. Viem to, pretože zopár takých aj onakých textov som tu „hodil aj ja. Byť bez partnera však neznamená byť sám. A byť single nie je riešenie, ale stav, ktorý si síce užívame, ale veríme, že jedného dňa ho hodíme za hlavu ako prvý mliečny zub, po ktorom nasleduje ten pravý, na celý život. Dúfam, že som práve zahodil môj posledný mliečny zúbok...
Všetci, ktorí tento článok budete čítať, viete, o čom zhruba hovorím, pretože ste súčasťou virtuálnej komunity blogerov. Existujú však virtuálne svety, kde nick je nepísaným pravidlom a charakter ľudí ukrytých za nimi neodhalíte tak jednoducho a rýchlo ako na tomto blogu. A napriek tomu sa povaha týchto „nickárov prejaví často výraznejšie, ako keby blogovali a diskutovali o stošesť pod vlastným menom a skutočnou podobizňou.
V ostatnom čase sa toho v mojom živote udialo dosť. Už niekoľko dní môžem jesť, čo mi chutí a v množstve, v akom sa mi žiada. Hrdlo je už v poriadku. Už vyše týždňa „zarezávam v novej práci, kde ma čaká zaujímavá robota a milí kolegovia. Už osem nocí spávam v priemere štyri hodiny. Stále je to však o pár minút viac ako taký Leonardo. Bankový účet vybielený, oči po 17.00 hodine podliate krvou a napriek tomu som šťastný. Podarilo sa mi splniť si ďalší veľký sen.
Nedeľa bola plná slnečných lúčov a svetla. Čas ako stvorený na výlet. Vlastne to bol Jej nápad konečne prekročiť hranice a navštíviť ruiny stredovekého hradu, ktoré čnejú nad rakúskou dedinkou Hainburg. V objatí kamenných múrov sa v prvej polovici 17. storočia odohrávalo kruté divadlo. Divadlo ako zábava pre zvrhnuté masy. Divadlo popravy údajných bosoriek. A moju sprievodkyňu akoby na tie miesta čosi záhadné ťahalo.
Juhozápadným Slovenskom sa v piatok prehnala víchrica. Odnášala kusy striech, lámala stromy a trhala drôty elektrického napätia. A potom nastalo ticho a tma. Celé tri dni a tri noci. Kúrili sme drevom, svietili sviečkami ... a boli sme šťastní.
Takmer bežné utorkové ráno. Len bolesť v hrdle väčšia ako včera a predvčerom. Pri čistení zubov vypľúvam do umývadla chuchvalce krvi. Je to ešte nechutnejšie ako tá odporná reklama na zubnú pastu proti paradentóze. Bolesť v hrdle sa stupňuje. Mandle. Jedna nevydržala. Praskla. A bolo po zábave pri rannej káve.
Stretol som ho na ulici pred Tescom. Učesaný, oholený, v peknom tmavomodrom obleku a s elegantnou čiernou taškou v ruke. Druhú mi podal ako starému kamarátovi. Začal dávať klasické otázky typu ako sa máš a čo nové... Spolužiak zo základnej školy. Známy neznámy. Prázdna konverzácia uprostred preplnenej ulice. Na smiech.
Nestáva sa často, aby ma niekto požiadal o uverejnenie článku na mojom blogu. Je príliš osobný a je môj. A ešte menej často sa stáva, že by som podobnej žiadosti vyhovel. Dnes by som však rád spravil výnimku. Možno preto, že tohto človeka poznám už vyše dvanásť rokov. Možno preto, že to bol prvý priateľ, ktorého som získal na strednej škole a ktorý stojí po mojom boku verne až dodnes. A možno jeho článok uverejňujem najmä preto, že sa v ňom tak trochu spoznávam a možno sa v ňom nájdete aj vy.