Obul som si mäkké papuče a vošiel do spálne. Sedela na okraji postele ako vždy s úsmevom na perách. Objala ma, vybozkávala, očividne potešená mojou prítomnosťou. Navzájom sme si kládli klasické otázky typu ako sa máš a čo je nového... Podchvíľou prerušila niť konverzácie mlčaním a nepríčetným pohľadom do zeme. Akoby pod kobercom hľadala niečo dôležité. A tak som mlčal aj ja a s dojatím sledoval jej smutné, takmer vyhasnuté oči, bledú pokožku a jemnú triašku, ktorú má od chvíle, keď prvý raz prehltla hromadu tabletiek spojených s chemoterapiou.
Aby som ju rozptýlil, navrhol som jej krátku prechádzku po dvore. Slniečko svietilo, ja som sa nemusel ponáhľať do práce a tak sme si pomaličky, krok po kroku vykračovali. Opatrne som ju držal pod pazuchou. „Pozri akého mám mladého ženícha", zakričala cez ulicu na susedu a srdečne sa zasmiala. Vedel som, že téma svadby príde na pretras. Na jednej strane si želá byť na mojej svadbe, sedieť tichučko v kúte, zobkať tyčinky a utierať si slzavé oči pri pohľade na mňa a moju vyvolenú. Po chvíli, keď jej vravím, že všetko má svoj čas a že do svadby sa ešte nehrniem, prikývne a žoviálne zdôrazní, že však mám ešte čas, že som mladý a netreba sa nikam ponáhľať. Po niekoľkých minútach jej príde zle, odprevádzam ju späť do domu. Očami blúdi po izbe a hľadá, čím by ma ponúkla. „Maji, nechceš limonádu? Alebo oriešky? Čokoládu? Nemohla som ísť do obchodu," dodá vyčítavo a troška sa pri tom sama na seba nahnevá. Mávnem rukou, aby si nerobila starosti.
Pri odchode jej sľúbim, že najbližší víkend sa opäť zastavím. Priveziem aj maminu, aby si mohla naoberať uhorky na zaváranie. Zatvorím dvere, ktorými som ako šarvanec lietal počas letných prázdnin. Zatvorím dvere na dome mojej babky a verím, že keď nabudúce pri nich zazvoním, opäť ma vyobjíma na schodoch. Presne tak ako kedysi.
