Zväčša bývam po skončení pracovného dňa unavený na smrť a jedinú alternatívu trávenia voľného času, ktorú ponúknem priateľke, je zapadnúť do nejakej príjemnej čajovne či kaviarne, popíjať lahodný nápoj, stískať jej rúčku a debatiť o všetkom možnom aj nemožnom až kým nepadne záverečná alebo ma náhly nával ťažkej únavy neprinúti čím skôr zaplatiť a trieliť domov, do postele. Včera som bol však ešte unavenejší ako zvyčajne a tak som sa rozhodol vziať moju polovičku do čajovne a na podujatie, kde nebudem hovoriť ja, ale iní.
Keď sme prišli na miesto konania literárnej besedy, maličký, no útulný podnik takmer zíval prázdnotou. Zívlo sa aj mne a tak som si rýchlo objednal kávu. Postupne so zväčšujúcim sa počtom hostí zväčšovali sa aj očakávania mojej priateľky. Vraj nezvykne chodiť na podobné akcie. Pokúsil som sa ju uviesť troška do obrazu, povedať jej niečo o autorovi, ktorý má predstaviť svoju novú, pripravovanú novelu a o ktorom viem, že čo nepoviem ja, dopovie on svojím fascinujúcim slovným a myšlienkovým prejavom.
Keď som ho zbadal po vari ôsmich rokoch od nášho ostatného stretnutia ako si bafká cigaretku na dvore, vyšiel som za ním. Zahľadel sa na mňa (oči mu už neslúžia ako zamlada) a pokúšal sa priradiť meno k známej tvári. „Zdravím vás," prihovoril som sa mu. „Marek Kopča, spomínate si? Recenzoval som Vaše ostatné tri knihy a pred rokmi sme spolu robili rozhovor do jedného literárneho časopisu." „Mareeek!", vykríkol majstro, ktorému sa v tej chvíli rozžiarili oči, a rozstrapatil mi rukou vlasy ako malému chlapcovi. Pochválil moju recenziu na jeho minuloročnú knihu, nadšene rozprával o svojej pripravovanej novele, akoby mi chcel prezradiť všetko ešte skôr, ako začne oficiálna časť akcie. Zvítanie po toľkých rokoch bolo naozaj úprimné a milé.
Autorské čítanie prebehlo hladko. Spisovateľ čítal, ilustrátor maľoval a vydavateľ prisľúbil, že kniha vyjde budúci rok. Štrnglo sa pohármi s vínkom, troška sa podebatilo a akcia skončila.
Cestou domov mlčala. Keď sme sa lúčili, vtlačila mi na pery sladkú pusu a povedala, že netušila, že literárne besedy môžu byť také zaujímavé. A vraj som bol iný. Iný ako ma pozná. Vie, že mám ku knihám blízko, že literatúra je nielen moje hoby. A že som sa jej takýto iný veľmi páčil.
Večer pred spaním som si zapol notebook a zapísal zopár poznámok a nápadov. Iný, bzučalo mi v hlave. Že by som bol iný práve vtedy, keď ma neškrtí kravata a nevyzváňa mobil? Keď sa mi na čele neobjavujú vrásky zo stresu a napätia? Možno som ani nebol iný. Jednoducho som bol len svoj. Taký, aký naozaj som. Mrzí ma však, že je to čoraz menej.
Preto som šťastný, že si tam bola so mnou, I. Že sme tam boli spolu.