Nikdy som s ním úplne nesúhlasil: jeho záľuba podľa mňa prerástla do zvláštnej posadnutosti. Začal žiť životmi iných a ten jeho mu unikal. Ďalekohľadom videl do diaľky niekoľkých kilometrov, ale bravúrne prehliadal všetko, čo sa mu dialo priamo pod nosom.
Nedávno som po dlhšej dobe podstúpil komplexnú zdravotnú prehliadku. Na náklady firmy a v pracovnom čase. A tak som šiel. Lekárka, sympatická štyridsiatnička, mi zmerala oči tými futuristickými mechanizmami a s povzdychol skonštatovala, že sa mi opäť zhoršil zrak. Len o pol dioptrie, ale predsa. Odporučila mi nosiť silnejšie okuliare a šetriť zrak.
Priznám sa, že som si ani nevšimol, že svet od istého okamihu vidím rozmazanejší. Asi preto, že mi to vyhovuje. Akonáhle zložím z nosa okuliare, vidím formu predmetov a ľudí nejasnejšie. Ich tváre, postavy a časti odevu pretekajú zo svojich zaužívaných línií, rozpíjajú sa na plátne sveta ako farebné machule. A keď sa mi prihovoria - alebo ja im - vnímam pred sebou audiovizuálne umelecké diela rozmanitej kvality.
Keď nenosím okuliare, pozerám na svet ako cez detský kaleidoskop. Viac ako modré oči a sexi postava ma zaujmú modulácia a farba hlasu, slová, ktoré opúšťajú pery, vôňa človečiny. A táto pestrosť a víťazstvo obsahu nad formou sa mi páči. Dokonca mám pocit, že len vtedy, keď zložím z nosa okuliare, vidím svet taký, aký naozaj je – v celej jeho farebnosti a významovej pestrosti. V istom zmysle mám problém nájsť pádny dôvod na to, ako a najmä prečo by som si mal šetriť zrak.
